Rozmýšľam kedy sa vlastne z toho zrodila láska. A rozmýšľam, či vlastne zrodila je to správne slovo. Buď tam tá láska je alebo nie. Mnohokrát si ju ľudské bytosti mýlia s inými pocitmi ako je napríklad sladkastá chuť na jazyku z toho, že niekto kvôli vám niekto zabúda na pravidelné fyziologické procesy a v konečnom prípade sympatie. Tak opravujem svoju prvú vetu – Rozmýšľam kedy som si vlastne všimla, že je tam láska a že vlastne dosť veľká až priam osudová, nekonečná, aj keď tie dve posledné synonymá nie sú si navzájom podmienené.
Ťažko sa mi prehráva tých pár mesiacov dozadu, mám totiž tendenciu zabúdať. Ale iba niektoré veci. Na jeho vôňu, pocit keď sme sa blíži minúta nášho stretnutia to sa zabudnúť nedá a ani vlastne nechcem. Chcem sa stále cítiť tak ako v tých momentoch vesmírneho šťastia. Nie, nepamätám si presne výmenu našich prvých písmen. Presne si však pamätám pocit, keď som vystúpila z trolejbusu vlastne si pamätám aj tých päť magických sekúnd predtým. Už od roku 2001 som si všimla, že mám nejaké nadprirodzené schopnosti. Dokážem v dave nájsť práve mnou hľadanú osobu. A pokladám za aspoň také začiatočnícke znamenie osudu keď daná osoba v tej istej sekunde ako ju zbadám ja, zazrie mňa tiež. A v tom momente už cítim aký pocit voči mne ten dotyčník alebo dotyčnica má. Ževraj keď sa ľudia usmievajú zo srdca robia sa im vrásky okolo očí. A na jeho mladý vek v ten jeden aprílový deň mal tých vrások okolo očí požehnane.
Potom si pamätám prvú pusu z ktorej sa mi zatočila hlava. Vlastne prvýkrát v živote od mojej veľkej platonickej lásky. A potom si pamätám keď mi po prvýkrát povedal tie slová, ktoré ževraj chlapi majú problém povedať. Tak on nemá. A napriek tomu to nie je lacné od neho keď to povie. A to sa teda môžem pýšiť najlepším výsledkom zo skúšky z cynizmu.
Presne si pamätám ako som po tých 7 siedmych neskutočných dňoch sedela v odletovej hale, z pier som scucávala posledné kúsky chute neskutočného malinového nanuk a jeho pier. A vtedy som chcela bežať a kričať, že nechcem odísť. Ale vlastne chcela som odísť do svojej bublinky. Do svojho dočasného sveta. Krehkej lesklej bublinky dostatočne pevnej na to, aby ma oddelila od všade prítomnej reality. Mohla som ju denne počuť prípadne vidieť. Ale predsa som bola chránená. Vtedy som pochopila, že veľká láska je taká, ktorá vám dovoľuje robiť to, čo potrebujete, túžite robiť. A to všetko po pritom ako cítite tú lásku. Nekladie sa na druhú stranu váh buď alebo. Doteraz som si myslela, že som už cítila lásku, ale tá láska predtým mi chutila po výčitkách, keď som šla za svojim snom. A táto nie, táto je iná. Už od začiatku, špeciálna, posilňujúca, povznášajúca, nekonečná a naša.
Ťažko sa mi prehráva tých pár mesiacov dozadu, mám totiž tendenciu zabúdať. Ale iba niektoré veci. Na jeho vôňu, pocit keď sme sa blíži minúta nášho stretnutia to sa zabudnúť nedá a ani vlastne nechcem. Chcem sa stále cítiť tak ako v tých momentoch vesmírneho šťastia. Nie, nepamätám si presne výmenu našich prvých písmen. Presne si však pamätám pocit, keď som vystúpila z trolejbusu vlastne si pamätám aj tých päť magických sekúnd predtým. Už od roku 2001 som si všimla, že mám nejaké nadprirodzené schopnosti. Dokážem v dave nájsť práve mnou hľadanú osobu. A pokladám za aspoň také začiatočnícke znamenie osudu keď daná osoba v tej istej sekunde ako ju zbadám ja, zazrie mňa tiež. A v tom momente už cítim aký pocit voči mne ten dotyčník alebo dotyčnica má. Ževraj keď sa ľudia usmievajú zo srdca robia sa im vrásky okolo očí. A na jeho mladý vek v ten jeden aprílový deň mal tých vrások okolo očí požehnane.
Potom si pamätám prvú pusu z ktorej sa mi zatočila hlava. Vlastne prvýkrát v živote od mojej veľkej platonickej lásky. A potom si pamätám keď mi po prvýkrát povedal tie slová, ktoré ževraj chlapi majú problém povedať. Tak on nemá. A napriek tomu to nie je lacné od neho keď to povie. A to sa teda môžem pýšiť najlepším výsledkom zo skúšky z cynizmu.
Presne si pamätám ako som po tých 7 siedmych neskutočných dňoch sedela v odletovej hale, z pier som scucávala posledné kúsky chute neskutočného malinového nanuk a jeho pier. A vtedy som chcela bežať a kričať, že nechcem odísť. Ale vlastne chcela som odísť do svojej bublinky. Do svojho dočasného sveta. Krehkej lesklej bublinky dostatočne pevnej na to, aby ma oddelila od všade prítomnej reality. Mohla som ju denne počuť prípadne vidieť. Ale predsa som bola chránená. Vtedy som pochopila, že veľká láska je taká, ktorá vám dovoľuje robiť to, čo potrebujete, túžite robiť. A to všetko po pritom ako cítite tú lásku. Nekladie sa na druhú stranu váh buď alebo. Doteraz som si myslela, že som už cítila lásku, ale tá láska predtým mi chutila po výčitkách, keď som šla za svojim snom. A táto nie, táto je iná. Už od začiatku, špeciálna, posilňujúca, povznášajúca, nekonečná a naša.
No comments:
Post a Comment