- Ja už ich fakt prestanem čítať
- Čo zas moja? Príbalové letáčiky k liekom? Stal sa z teba hypochonder? Mňa väčšinou začne aspoň niečo svrbieť keď si to tak čítam...
- No niekto by mal vymyslieť príbalový letáčik s kontradikciami na lásku. V niekoľkých prípadoch bolo zaznamenané podráždenie slizníc, začervenanie a opuchy očí, výkyvy nálad, zmena hmotnosti...Takisto neodporúčame požívať pred a počas jazdy autom... V prípade dostavenia sa spomínaných vedľajších účinkov, prosím kontaktujte vám blízku osobu.
- No ale chcela si sa predtým asi k niečo dostať nie? Čo to nechceš čítať? Na horoskopy neveríš a tie v Hospodárskych aj tak nemajú..ani len Sudoku tam nedávajú
- Knihy...
- Aké knihy??... toto bude zas na dlho keď z teba páčim tie odpovede. Počkaj kde máš ten vypínač – urýchľovač častíc a prúdenia informácií??
- Tie knihy čo čítam
- Klik...
- Tú modernú slovenskú prózu
- Klikam až mám otlak na pršteku...
- Proste sa bojím
- Klik klik klik klik kliiiiik
- Vieš, oni sú teraz šťastní, neskutočne, takí sú zaľúbení, že nevidia žiadne problémy, všetky prekážky spolu prekročia, preskočia... a ja sa bojím, lebo knižka má ešte veľa strán dokonca, tak sa to , predpokladám nejak zamotá. Môj vzťahový radar hovorí o nevernostnej búrke nad jednou alebo druhou stranou. Veď ako inak by sa to mohlo pokaziť?
Veľká láska sa len tak nevyvetrá nie? Dve kapitoly šťastia a potom bohužiaľ treba nejak okoreniť dej? Šupneme si nevierku?
- Sa bojíš knihy...prepytujem romantického románu?
- Áno, však to v čom žijeme my..ty ja a tí okolo veď tam je toľko
- Prosím ťa nereflektuj to toľko tými rukami vyleješ mi kofolu
- Teda toľko špiny uzlov vo vzťahoch, a v knižkách (ako vidíš) sa zvykne preháňať. Viem, že by som nemala utekať ale aj včera som to skúsila a nechcem. Bojím sa, že keď prečítam ich príbeh, ich život, už to tak nebude, už prestanú byť šťastní. Že posuniem ten vývoj ďalej a kvôli mne sa dostanú z toho mimózneho láskového stavu. Radšej ich pekne v tom ich šťastí nechám, odložím na poličku nech mi tam bývajú. Polička taký môj Barbie domček.
- Kedy myslíš, že budeš ready to dočítať?
- Chceš si ju medzitým požičať? Žeby si mi predčítala a povedala mi máš ešte 5 strán ?
- Keby sa udeľovala medaila za zahováranie máš zlatú a pokorenie aspoň jedného svetového rekordu.
- Som mala dobrého učiteľa.
- Ktorého zas? Jáááj snúbenca..Ozval sa?
- Nie počuj, nájdeme ho?
- Jak ho chceš preboha nájsť?
- No, viem aké ma iniciálky, kde robí on, kde robí jeho tato... to sa musí dať nejak vypátrať.
- Dobre detektív oriešok.. ty budeš kešu a ja pistácia! Nasadím si čierne okuliare a ty ma vyveď von, bo cestou narazím do toho zdrôtovaného jánošíka
....
Snúbenec - moja virtuálna láska. Ozajstná. Ozajstná virtuálna. Výborne ďalší ten moderný román o chat láske. Nebojte bude to iba krátka kapitola, v ozajstnom živote mi tento pseudo vzťah zabral taaak 6 mesiacov. Vo virtuálnom svete, ak by sme to mala vyjadriť na počet hodín bol by to tak týždeň, v kuse. Ak by sme to mala vyjadriť v počte vymenených RPčiek, tak milión tristo tisíc, ak by som to mala vyjadriť v počte fotiek asi 10, a ak v počte pozvaní von tak jeden a pól a ak v počte pretelefonovaných minút- nula. No a v mojom románe to zaberie celú jednu kapitolku. Sľubujem.
To čo som pri ňom.. pri virtuálne ňom cítila bolo ozajstné. Jeho fotka by mohla stáť vedľa slova overwhelming. A moja vedľa slova naive. Dávno som nikým nebola takto očarená. Mohol mi povedať čokoľvek, všetko som mu uverila. A dávkoval to pomaly, postupne záludne. Dodnes neviem, či je naozaj taký zahovárač alebo si len nepamätá, nerozumie a hrá drsného. Dodnes neviem veľa vecí. A práve preto je tam kde je. Stále ho mám v hlave... v srdci. Pekne čaká vo dverách a dohaduje sa s mojou opatrnosťou, či ho teda pustí dnu alebo nie, ale ako správny chlapík, čo má v izbe skrinku na kľúčik vopchal už nôžku do dverí a nedajú sa zavrieť. Aj keď si Opatrnosť zavolala na pomoc strýca Rozuma, nevedia zatvoriť tie dvere. Neviem, možno musí prísť ďalší pán na holenie a byť rýchly a ešte viac overwhelming aby prevalcoval aj jeho.
Toto fakt sucks. Stretneš niekoho a on ťa vyradí na dosť dlho. Ako môžeš čokoľvek riešiť s niekým ďalším, keď máš v hlave jeho perfektný obraz? Kohokoľvek odsúvaš nabok, lebo sa Jemu nevyrovná. Aj keď dáš šancu, necháš niekoho preniknúť pod kožu, ako náhle zavrieš dvere, zaspávaš v posteli, pustia v rádiu jeho hudbu, je to späť. Ako v nejakej počítačovej hre, zase nepreskočíš tú dieru a si na začiatku levelu a máš o život menej. Koľko krát sa dá takto vrátiť na začiatok? Koľko životov mi ešte ostalo, dokým sa na obrazovke objaví veľkým game over? A čo bude potom? Moje srdce sa definitívne premení na železnú guľu? Nedajú sa vy-googliť nejaké heslá na nesmrteľnosť? Ja nechcem kvôli nemu prísť o ďalší level!
Dodnes si pamätám celé vety čo mi písal. Aj ten pocit keď som sa s ním virtuálne zasnúbila. Má proste všetko čo som chcela. Vie sa so mnou hrať, vie mi veci vysvetliť, vie ma nechať v napätí. Neviem nakoľko som naozaj odhalila jeho pravé ja a nakoľko som si ho len napchala do formičky, ako som ho chcela vidieť. A že v tomto som dobrá, vytvorím si obraz a tvrdohlavo sa ho držím. Vedel to, cítila som to, keď som odhalila nezrovnalosť s tou mojou predstavou a s realitou čo sa mi odhodlal ukázať. Ale priznal všetko pomaly a postupne, teda takmer všetko.
A potom sme sa zasnúbili.
A potom som mu to povedala. Že sa na rok sťahujem.
A potom sme sa nebavili. Neprekvapivo.
A mne bolo smutno, prekvapivo. Smutno ako keď zradíte niekoho na kom Vám záleží. Ako keď máte porezaný prst a kvapne vám naň kvapka mora. Bolí to, no vy viete, že ten výlet na pláž aj tak stál zato. A potom prišiel opäť. V brnení, okolo srdca, tým istým humorom, miestami okoreneným sarkazmom. A potom mi zas ukazoval ako sa niektoré veci dajú robiť inak a prečo sa tak dajú robiť. Neviem, či poznáte ten pocit keď v dnešnom svete stretnete človeka, čo mu záleží na iných. Zdieľate tie isté hodnoty, humor a dokáže s vami stráviť niekoľko nie hodín ale dní. A potom odišiel, fyzicky a ešte sa nevrátil. Nechal mi tu tú topánku vo dverách a kopec, úplné tatry otáznikov.
- Je to on?
- Jasné, že je to on sedí to dokonale.
- Meno, Mail, číslo na jeho pracovný stôl. Čo teraz.
- Neviem...
- Sa mu asi ozveš nie?
- Neviem...
- Keď sa ozveš budeš aspoň vedieť na čom si?
- Možno sa práve toho bojím...
Podkapitola - telefónne číslo
Po dvoch nociach prehadzovania, zapísaných 3 A štvoriek a ohryzených 2 nechtoch, čo nerobím od základky, som bola ready. Aký máte tik keď ste nervózny, ja si chytám pery prstami, škrabkám po nich nechtami a naťahujem tú spodnú. Myslím, že za poslednú hodinu som si ju zväčšila o jednu veľkosť. Veľkosť pier L. Žeby začali vyrábať rúže podľa veľkosti? Xs, S, M...
Barlička mi dala na stôl pohár vody a telefón.
- A volaj!
- Aaaa
- V o l a j ! jej tóne v hlase, očiam a obočiu sa teda nedalo moc odporovať
- Túúúúúúút...túúúúúúúúúúút NFKOINGNMGOPDS, prosím.
Éé ééé tak hlasno mi bilo srdce, že som ani nepočula. Dobrý deň je Teodor doma? Môže ísť Teodor von, teta? To bude trapaštek... moju fotku potom presunú do sekcie akward...
- Dobrý deň, potrebovala by som hovoriť s Teodorom?
- Áno pri telefóne... stručný a vecný... zaujímalo by ma či vie kto mu môže volať...
- Počujete ma?
- Áno dobrý deň, volám Vám z redakcie Readest Digest, robíme prieskum pre náš článok. Chceme sa spýtať, výskum je samozrejme anonymný, používate v práci internet?
- Samozrejme.
- Využívate v práci internet aj na súkromné účely? Hlas sa mi konečne začínal meniť z pôvodnej fistulky na bežnú frekvenciu a tým pádom som všetky netopiere v okolí prestala rušiť.
- Áno využívam... Pozrite ja nevypĺňavam takéto ankety, ďakujem vám...
- Prepáčte, že Vám skáčem do reči, článok sa jedná o zoznamovanie sa cez internet.
- Uhm..
- Je to vlastne iba jednoduchý dotazník stačí ak odpoviete na otázky áno nie. Využívate alebo využívali ste služby portálu poskytujúceho takéto služby?
- Áno
- Výborne, stretli ste sa už s niekým?
- Hmm nie?
- A v prípade, že tú osobu celkom poznáte, sú tam očividne sympatie, nešli by ste s ňou na kávu?
- Hmm
- A keby sa tá osoba volala napr. Alexis?
- Ako prosím??
-Teodorko, práve som sa ťa spýtala, či by si so mnou nešiel von...
- Alexis?? Ako?
- Prepáč, že som ti vyrazila dych?
- Aaalexis.. vyrazila? Ja fakt neviem, čo ti mam povedať
- Že máš čas napríklad zajtra
- Mám čas napríklad zajtra
- O siedmej na hlavnom pri fontáne, vieš že nemám rada ruže že?
- Alexis?
- Áno Teodorko?
- Jaaa akosi nemám slov...
- Do zajtra hádam nejaké nájdeš nie?
- No budem sa musieť o to pokúsiť..
- Ďakujem za Váš čas, dopočutia.
A bolo, vypila som 3 deci vody na dúšok a pustila úplne prepotený vankúš a je to ... teda nie je, zajtra je to. Cat...chce to zmrzku...
- Idete?
- Ty by si odolala mojím očiam? Afektovanie som zaklipkala mihalnicami a začala rátať koľko minút je do siedmej večer.
A som tu, ruky spotené, studené a srdce mi bije na spánkoch. Ja a Cat v opodiaľ stojíme a sledujeme. Ako také hladné supy číhame na zdochlinku, silno ma drží za ruku a rozpráva o niečom, čo čítala minule. Neviem čo hovorí, ako si sa už deň a pól na nič neviem sústrediť. Rekapitulcia za posledných 36 hodín som rozbila 2 poháre, trikrát zabuchla kľúče, 13xkrát sa prezliekla a spala asi dve hodiny pri filme Rosamundy Pilcherovej. V rámci odpútania mojej pozornosti od prepripraveného rozhovoru ma Cat zobrala do kina, venčili sme toho jej takmer psa, no chudáčik je príliš malý aj na to trojpísmenkové meno. A mám pocit, že sme ešte niečo robil, ale naozaj si neviem spomenúť. A tam stojí svetlé nohavice čierna bunda Readest digest v ruke. A pozerá. Cat ma štuchne a ja keďže aspoň pud sebazáchovy mi funguje relatívne normálne som ten pád premenila na chôdzu.
Je to pre vás happy end?
