Kapitola druhá - srdcová detoxikácia

- Ty si kde, preboha?
Niekedy rozmýšľam, že detičky v Číne musia do mobilných telefónov implantovať najmodernejší nanotechnológový čip, ktorý vysiela do mozgu špeciálny signál a spôsobuje, že prvá otázka v telefonátoch namiesto ako sa máš nahradila Kde si?. Odpoveď na ňu väčšinou spapá viacej minútiek ako na tú prapôvodnú a informácie sa len tak hrnú. Raz dva sa dozvieme, že dnes má druhá strana dovolenku, je s Jurkom v kine a zároveň vyvoláva len ďalšie otázky
– Kto je Jurko?
- Kúsok od rakúska, kolieska mi horia... čo si mi to napísala v tej sms? Vo výťahu? To fakt?
- Noooo
- Počujem ako sa červenáš

- Troškuuu...
- Ale však.. veď..ako... kedy mi to ako dopodrobna vysvetlíš?
- Pozajtra
- Bože veď dovtedy...
- Musím isť
- Dúfam, že po schodoch tentokrát
- Možno...
- No hovor
- Eeee...
- Zdráhaš sa? Takto toto, drahá Cat, vidím na tri kopčeky, pes baskervilák ide s nami?
- Roccito čivavito? Jasné už som ho obliekla
- Vidím tie slušivé tepláčikové kombinézky vám dokonale ladia...
- No vieš čo je nové?
- Tak trošku sa bojím spýtať.
- Včera po pracovnej večeri som ...
- Ne..
- ..som bola s tým kolegom ...
- Neee

- sa prejsť okolo Dunaja...
- Neee. Nebola si to ty čo si mi tu minulý týždeň vravela, že buď celého alebo nič? Ale keď s ním si tak rozumiem, to sa nedá s Ronym porovnať. On je taký úprimný voči mne. Rozpráva o svojich pocitoch úplne otvorene. A je cieľavedomý! Vtipný, a je zo mňa úplne mimo.
- .. a je ženatý a doma má malé bábo...
- No mála aká je zlatá, ukazuje mi fotky a ja ju už teraz mám rada...
- Počkaj Počkaj, jednak mi tvoj trhač oblizuje prst na nožke a druhak ..ty sa chceš do toho fakt pustiť
- Uhm
- Už si sa, nie?

A už ho má.. ten úsmev. Kúpila si permanentku do love fitnes, po čase doslova. Už je v stave keď nevníma dobre mienené nezaujaté rady kamarátok, veštkýň a časopisov. Láska ju má. Láska ju oslepuje. Manipuluje ňou ako s bábkou na šnúrkach. Každý z nás to prežil, či už v priamom prenose alebo len na vedľajšej koľaji ako vankúš kam sa prišla daná osoba vyplakať. Proste doba je taká miestami si proste zabudneme morálku a kožu na tvári doma na nočnom stolíku. Ale ja (napriek alebo práve kvôli prvej kapitole) nepodporujem to stádovité správanie. Keď všetci tak aj ja. Stále som mladá a naivná a verím, že keď niekto nechce, nespraví to. Nedá číslo, nezavolá, nepôjde na kávu, nepoloží ruku na rameno, nezdrží sa dlhšie, nevkročí do blízkosti kde kraľuje parfém. No lenže on to spravil. A ona to nezastavila. Nebola som priamym svedkom nakoľko sa ON musel snažiť Cat tam zatiahnuť. Bola som len nepriamym svedkom jej prerodu – trojitého.

Prerod Nummmmero uno – z takej tej morálne zmýšľajúcej, zadaných kolegov odmietajúcej mladej žabky na zamilovanú na gauči ležiacu Cat so širokousmievavým zvonením. Láska je magická to viem. Ako inak môže toľko ľudí zmeniť a prinášať také hlboké pocity a rany. Táto ich láska je extra magická. Stačilo sa započúvať do ich príbehu a jeden by tomu aj uveril. V to, že toto je tá výnimka, čo potvrdí pravidlo - táto a popoluškina.

Prerod dos – V živote každého z nás príde k momentu keď sa v nás prejavia buldočie sklony. Zaťať zuby a nepustiť. Pri niektorých sa to prejavuje zahryznutím do obľúbeného svetra či kusu nábytku a pri ostatných zahryznutím sa do vzťahu, ktorý očividne nemá budúcnosť. A moja Cat zaťala tie zuby riadne hlboko. Podarilo sa jej prekusnúť si aj pekne tvarovanú spodnú peru, ale nepustí. Stále drží a dúfa. Necháva si o seba obtierať jeho svinstvo. Nasáva jeho problémy, trápi sa nimi dvojnásobne. Ale nepustí, stále verí že to čo on k nej cíti, a to prečo to všetko robí sa dá nazývať láska.

A áno, možno som cynik. Možno ma len žiarlivosť a potreba zažiť takú lásku, ako mi ju ona opisuje, zahmlieva zrak a našepkáva ako pani v divadle s okuliarmi na šnúrke, čo hovoriť.
- Ja tomu nerozumiem moja. On sa rozhodol pre ňu. Zbalil si veci a odišiel za nimi. Čo budem teraz robiť? On je ten pravý, ten osudový, ten, o ktorom sa píšu tie veľké romány nad ktorými plačú milióny žien.
- Cat, to mi je ľúto

- Ale čo mám teraz robiť veď ja neviem ani dýchať bez neho, ja som mu dala všetko, sme si všetko naplánovali, tak sme si rozumeli, vo všetkom! Ako sa dá zlepiť cudzie srdce? Ako mu pomôcť, keď všetky jeho čiastočky sa držia pľúc a nechcú ísť k sebe, ako opačné póly magnetu. Práve si ich predstavujem ako maľunkých škriatkov čo sa držia sieťoviny na pľúcach a kričia, nechajte ma bratia, chcem byť sám! Nikdy k vám nepôjdem, bolí to potom! A potom, keď sa vám horko ťažko podarí spojiť dvoch škriatkov príde ďalší a rozbije ich krehké spojenie.
Až keď dostatok sĺz pretečie popri nosnej dierke, až potom sa kúsku začnú k sebe približovať. Pomaly, postupne čakáme, že posledné fotky, spomienky a vône, čo ostali prilepené na červenej hmote obrastú červenými bunkami a naše srdce nadobudne pevnejší múr.

Škoda že biele krvinky, ktoré bojujú proti vírusom, nemôžu bojovať aj proti nezvaným hosťom v srdciach, stačilo by vhodnú tabletku zapiť 2 deci vody a účinná látka vám zo srdca vyplaví aj posledné kúsky toho vášho posledného. Taká srdcová detoxikácia. Keď tá normálna črevná trvá aspoň 2 mesiace, koľko bude trvať také srdcová?
Veľká láska očividne aj veľmi bolí. Pri veľkej láske sa aj srdiečko zväčší, aby sa tam všetka tá láska zmestila, často krát z nej aj tak kypí, ako babkine kysnuté cesto, alebo priveľa šumienky vo fľaši. A keď niekto, jeden alebo druhý to srdiečko zlomí, rany sú veľké, bolia, ťažko sa hoja, nechávajú veľké jazvy. No nie je krásny pocit, keď viete, že ste schopný niekomu dovoliť vám to srdiečko nafúknuť. Vedieť, že ste schopný za niekoho dýchať...bla..blaaaa....

Celou svojou ironickou dušou zbožňujem takéto múdre vety. Prípadne ešte citujem neznámeho prozaika: radšej ľúbiť a stratiť ako neľúbiť. Keď sa vás nedotýkajú, keď sú všetky rany zahojené súhlasne pohmkávate, prikyvujete. Keď však bojuje so svojím srdcom, rozumom a pravdou, ktorú cítite niekde tam vnútri, a pred ktorou s takou radosťou zatvárame (niekedy vypichujeme) oči, takéto reči vám nepomôžu. Nechcete si pripustiť, že sú pravdivé, radšej celým svojím ja proti nim bojujeme. Veríme vo výnimky, ktoré potvrdia pravidlo.
However Cat má zlomené srdce, nie raz rovno na tri krát, každý ten miniatúrny kúsok na tri krát. A ten posledný, najväčší kúsok čo ostal meria iba 2 cm. Ale hrdo stojí a drží hladovku a transparent aj tak budeme spolu. A mňa neteší, že som mala pravdu, že som presne odhadla ako to skončí. A že to tak skončilo.

Prerod tri – je to proste harlekýn, osud. No matter kto sa obšmieta okolo jej srdca a pier, no matter aké veľké dôkazy jej kladiete pred oči. Ona stále verí. Verí tej predstave, že sú si pre seba súdení. Ja som sa jej snažila všelijakými prefíkanými, prepracovanými interaktívne sofistikovanými metódami ukázať, že tade cesta nevedie. Zvýrazňovačkou som jej vyfarbila všetky skryté zmysly jeho slov viet a činov. A ona to všetko dokázala zotrieť vetou – ale ja ho chcem za muža. Chcem byť jeho žena, chcem sa starať o jeho dieťa. Chcem s ním byť...
A proti tomuto ani moja tvrdohlavá povaha nemá prostriedky bojovať.

Nie je strašné, že ešte ani štvrťstoročie tu nedýcham a už som sa naučila cynizmu? Že v každej knižke a filme čakám ako jedného zo zaľúbencov prejde vlak, zastrelí posledný zomierajúci bandita. Počúvam úryvky cudzej lásky a verím v jej silu. Aspoň sa snažím.
Ale prepáč Cat táto kapitola je o tebe, o mne bude ďalšia.

Bola by som rada keby sa aj na konci tejto kapitoly dala napísať bodka - veľká čierna machuľa ako v prvej triede. Ťažká uzatvárajúca bodka ako v predchádzajúcej kapitole. No nedá sa. Ja jednak nemám právo machuliť Catin vzťah a po druhé Catik nie je schopná/ochotná to ešte urobiť. Keď ich delí veľký časopriestor vie to aspoň vysloviť, ale blízkosť ich dvoch duší narúša rovnováhu ich vzájomného vesmíru resp. skôr jej rozhodnutia. Čiže zanechávam túto kapitolu s otvoreným koncom, budem ju v pravidelných intervaloch updateovať.