- O čom akože bude ?
- O živote !
- To sú všetky moja, s vyostrenými farbami a prilepeným umelým príčeskom tváriacim sa ako happyend, plné vtipných commentov,
odpisov a dokonale prepletených osemuholníkov. Všetky sú o živote, taký ktorý žijeme, taký, ktorý by sme chceli žiť...
- Ja chcem písať o takom, ktorý žijem
- Navonok, či vo vnútri?
- Hm, a ty mi ju ilustruješ!
- Počuj ilustrovaný román, kto bude akože tvoja cieľovka?
- Takí tí obyčajní ľudia, čo ráno vstanú a veria, že láska zvíťazí, že ešte poletuje okolo vo vzduchu, ľudia ako ty, ľudia ako on...
- Čiže mu chceš tým románom niečo povedať? Román pre Romana, Romanov román...
- Nie, jemu nie. Jeho už neriešim!
- Tak to ho už neriešime asi dva mesiace. Priveľa vreckoviek a SMS sme minuli na to jeho „neriešenie“. No ak si to kúpi aspoň niekto, môžeš si to započíať ako počiatočný kapitál...
- Ako sa dá zaúčovať kúpa tony lepidla na zlepenie môho srdca?
- Stanovme si radšj deadline...červený do kalendára.
- Počkaj zožniem fixku. Hej mladýmuž máte v tom šik kufríku fixku, zvýrazňovač..
Prečo povedalo jeho pravé obočie, to druhé podľa mňa hovorilo mladý muž!?
- Nechce sa mi míňať ten Dior rúž na písanie môjho čísla pre vás! Znela odpoveď môjho pravého očného viečka, to jediné ktoré viem samostatne zožmurknúť.
Tak to je ona, povedal by hlas postavy rozprávača, keby sme boli vo filme. Keby sme boli v kreslenkách Svěrák by vo veršoch predstavil okolitý, vymyslený svet. Lenže my nie sme v kine na plátne, my sme v realite, tak moju spriaznenú dušu predstavím ja. Ona, niekedy ako kus
blízkej rodiny, ktorý mi vždy chýbal, niekedy moje svedomie, niekedy teta úprimnosť, čo došla s krabicou koláčov na sviatky na návštevu, niekedy proste len teplá duša, ktorá je tu pri mne, pre mňa. Čiže s ňou ste sa už zoznámili, čoskoro pre ňu vymyslím vhodný pseudonym, pod ktorým ju poznajú len zasvätení ľudia. Ona je... skvelá. Je tu pre mňa, v dobrom, v zlom aj v upršané pondelky. Ja som tu pre ňu, barlička, keď sa potrebuje oprieť, vreckovka, keď si potrebuje smrknúť, boxerská rukavica, keď treba niekoho nasmerovať na správnu cestu.
Dve zblúdilé duše s veľkými srdciami niekedy v podobe héliových balónikov, ktoré nás vynášajú do nebies a dávajú smiešnu farbu našim hlasom, niekedy ako ťažké železné gule, ktoré si ťaháme za sebou a ťažko sa nám s nimi skáče. Dve odlišné dušičky, nie ako jing a jang, skôr jedna v kvietkovanom hrnčeku a druhá dušička uprednostňuje šáločku s motýlikmi.
No a takto si tu spolu nažívame v našej realitke. Bojujeme so sebou samými, s ľuďmi okolo, s vlasmi, so svetom. Rozmýšľam, ktorý z tých bojov je najťažší, filozofi by súhlasili, že ten čo bojujeme so sebou samými, to bude tým, že tí drahí filozofi si nikdy nechceli vyžehliť kučeravé vlasy a zkučeraviť tie rovné.
No ale späť k tomu deadlinu. Stanovila som si ho koniec roku 2009 to už by som mala byť tri mesiace po mojej duchovnej ceste za osvetou. Zvládla som to aj bez fixky od mladého muža. Možno som mala použiť moje tradičné „ujo“ oslovenie... Ujooo?? Máte v tom kufríku pastelky?
No a toto som celá ja, s každou myšlienkou sa mi vynorí asi milión detailov, bočných vetvičiek, ktoré si tu sama predlžujem, nafukujem, pokopkávam si ich ako kamienok predo mnou, až sa mi stane, že som tak ďaleko, že na tú hlavnú nosnú vetvu ani nedovidím.
Teda Román pre Romana. Skôr by to mal byť Román o Romanovi. Pretože jemu nemám už čo povedať. Všetko nevypovedané som mu už tisíckrát vykričala v predstavách, ukryla v rýmoch a telepaticky poslala pri každej prechádzke okolo jazierka. A predsa opäť a zas a znova sa vraciam k našim spoločným spomienkam, k nášmu svetu, ktorý sme vybudovali a ktorý som svojím zemetrasením zrušila. Opäť zas, tento krát naposledy, s veľkou čiernou fixkou idem uzatvoriť túto kapitolu.
Roman vysoký, vyšportovaný s krásnym teplým objatím, mäkkými perami a obrovským srdcom. Z nejakého záhadného dôvodu mám šťastie na mužov, čo majú predpoklady na získanie ceny otecko roku. Možno je to náhoda, možno je to potvrdenie mojej obavy, že vo svojich partneroch túžim nájsť čoho sa mi doma nedostávalo.
Roman je zábavný, šikovný, priateľský. Dávno už nie je optimista, je príliš zabehnutý v dnešnom svete plnom zvláštnych hodnôt a princípov. Rozmýšľam či vlastne bol niekedy takým naivným dobrodruhom, čo chce zmeniť svet. Hlavné je, že vie komu zavolať, keď treba vybaviť to a to, vie
za akú nitku potiahnuť, aby sa čo najľahšie dostal k tomu, čo chce.
Lenže môj drahý Romanko vďaka láske svojich rodičov zlenivel. Zabrzdil, postavil si svoj ťažký batoh na ceste a čakal, čaká, že príde kamión a zoberie ho tam, kde chce. Namiesto toho, aby sa svojimi silami a nohami snažil prísť k cieľu, čaká. A ja som čakala s ním. Snažila som sa ho ťahať. Niekedy za ruky, niekedy som sa celou váhou zaprela, chytila jeho vlasy a ťahalaaaaa a nič, nepohol sa ani o milimeter. Ba sa mi ešte zdalo, že sa nahol na opačnú stranu aby vyrovnal ten tlak a nechal si pomaly narásť dlhé vlasy, nech mám aspoň pocit, že sa niečo hýbe. V záchvate svojej tvrdohlavosti spletenej so starostlivosťou som ho ešte obehla a tlačila zozadu dopredu, tlačila z celej sily, až som skončila ležiac na zemi v dvoch hlbokých zárezoch vedľa jeho mohutnej postavy. A možno to neboli zárezy v zemi ale zárezy života na jeho sebavedomí. Chýbajúce kúsky možno vyžrali tučné chlpaté húseničky sklamania alebo proste vyhnisali spolu s nádejou.
A tak sme tam čakali spolu. Stopovali jeho kamión.
A keď som sa obzrela jedného dňa, zastavil si ten kamión sám. A vzhľadom na batôžtek a hrdosť čo mu rodičia doma na cestu zbalili, mi o tom novom dopravnom prostriedku nepovedal. Vlastne už dlhšie mi nič nehovoril. Teda veľa sme sa rozprávali ale ja som sa pristihla, že neviem vlastne o čom premýšľa o čom sníva a kam smeruje. Quo vadis Romulčík? Čo ťa teší, na čo myslíš? Čo budeš robiť o týždeň? Obdobnými otázkami by som zapísala aspoň jednu kapitôlku.
A tak to jedného dňa prišlo. Zoznam vecí, bežných vecí čo dvaja ľudia so štítkom hovoriacim vzťah robia. Ja nie som zástanca tradícií, a vecí čo by sa mali robiť. Ale toto bol zoznam vecí, ktoré som chcela a potrebovala. Môj zoznam sa mu zdal trápny, nepotrebný až zbytočný. Ako ľúbiť človeka, čo vám na vaše potreby, povie ale mne sa nechce? Tak som mlčky kráčala vedľa toho jeho kamióna. Dlho, predlho, mlčky. Zakaždým tichým krokom som dúfala, že mu to ticho udrie do uší, ohlučí ho ako mňa, že ho budú bolieť lalôčky ako po dobrom koncerte keď v tichu kúpeľne zmývate make up. Po pár kilometroch som sa spýtala, či mu nevadí, že sa nepozrel do mojich očí dlhšiu dobu, nie znela jeho úprimná odpoveď. Tak sme šli ticho a ja som a cestou rozhodla, že pobalím svoje veci z jeho života a pôjdem. A šla som, bez rozlúčky a definitívnym zabuchnutím dvier, zbabelo som dúfala, že sa proste náš svet vyparí ako bájna Atlantída. Lenže on tu stále bol, aj keď menší ale stále sme od neho mali obaja kľúče.
Tak som mu ten kľúč vrátila.
Bez prípravy, bez varovania, ako sa dalo vtedy čítať z jeho očí. Smutné oči, čo povedali viac ako akékoľvek slová. Priznávam je to klišé, a strašné, ale každý kto v takejto knižnici bol, chápe, bohužiaľ. A potom tri mesiace vracania sa k spomienkam prehrávania situácii a neustáleho porovnávania a zisťovania chýb a trhlín, ktoré náš svet mal. Sedem mesiacov po tom definitívnom good bye som si priznala všetky chyby, ktoré som spravila ja.
Asi až to je definitívne uzavretie vzťahu, keď sa človek dokáže objektívne pozrieť na seba, vystúpiť z tela, a miliónkrát zopakovaných výhovoriek a dôvodov prečo áno, a pozrieť sa pravde do očí (niekedy mám pocit, že tá pravda je vlastne len vlastný odraz v zrkadle).
Veľa som sa napočúvala o zlomyseľnosti škorpiónov. Pomsta chutí najsladšie odležaná, chladná. Ako dobrá domáca kyslá uhorka. A tie ja milujem, odkedy si pamätám, že si pamätám. Vďaka svojmu pozorovaciemu talentu a nevinne sa tváriacej červeni na líčkach sa viem dostať pod kožu, často rýchlosťou svetla. Úsmev a investigatívne otázky otvárajú zámky, pandorine skrinky a temné komnaty. A tak po čase nájdem šuflík s nápisom Zákaz vstupu - tenký ľad, nezahojené rany, priboľavé jazvy. Nájdem, preštudujem a podvedome vytiahnem ako vendetu v prípade ublíženie na mojej krehkej dušičke. Veľa som sa napočúvala aj o tom, aká som zlatá, najnovšie ževraj ako kuriatko. Tak si to zosumarizujme Vypočítavosť, expert v dostávaní sa pod kožu a k tomu maska zlatého dievčatka. Pri spomienkach na tie tri mesiace, kedy som si myslela, že Romanovi to došlo, výsledok tejto rovnice nadobúdajú trpko smutný význam. Ako pohár vychladeného toniku. Najprv sladký, no potom horký a jeho chuť trvá a trvá...
Áno, drahé svedomie ja viem, ja si to pamätám, ako som poslala svoju morálku na dovolenku a takisto viem, že priznaním všetkých detailov by som Romanovi ublížila. To ako sa zachovala moja vypočítavosť a pomstychtivosť nechám už na vás – na vašu predstavivosť a skúsenosti.
Môžete si predstaviť niečo na škále od 0 do 10, pričom 0 = pseudo nevera v tínedžérskom pseudovzťahu; 10= vlasy-dupko-vstávajúci, do oči lesk vháňajúci príbeh, ktorý ste počuli od susedinej sesternice v obchode. Nie práve najvhodnejšie dokázanie vety, Drahá Alexis, je v tebe viac ako tušíš. Už viem, ako sa asi cítil superman, keď zistil, že si kedykoľvek môže pozrieť čo má Lane za prádielko. Áno, je to vonku relatívne verejné a relatívne priznanie. Ty kto si bez viny, hoď kameňom, tož už sa po ten kameň nemám právo ani len zohnúť.
Čiže tak, koniec. Po dvojmesačnej eufórií zo single life-u som tie odložené krabice plné spomienok na nás s Romanom začal otvárať. Prevetrala som pár fotiek z Barcy, jedinej spoločnej silvestrovskej chaty. Našla opaľovací krém, čo sme používali v to leto. Privoňala k spomienkam na randenie na troch rôznych intrákoch, k spomienkam na vôňu čerstvého hroznového muštu alebo drevených parkiet s výhľadom na celé mesto, čo patrilo nám. Spomienky na tie dva nádherné roky plné lásky. Vtedy sme ňou kypeli, taký súkromný hrnček var. Noci a dni preležané vedľa seba, v objatí, kŕči zo smiechu a milovania. V krabici schovávam milión krásnych
momentov, ranných lenivých milovaní, večerných výbuchov vášní. Vankúšových vojen. Kúpania sa na zlatých, bágri, jedenia cigánskej, talianskej jazdy na motorke mestom. Mám tam ešte
odložených zopár jeho sĺz, čo kropili spomienku milovanej osoby. Pocit, keď vám dá niekto takýto kľúčik od srdca, vám dodá tretí a štvrtý dych do vzťahu. Takisto nekonečný meter, pretože vďaka Romanovi som zistila aké je to bezvýhradne niekomu veriť. Aké je to žiarliť, nie nezdravo tak od srdca, aké je to plakať v strachu možnej straty. Ako chutí pocit, že poznáš toho človeka vedľa seba, každý jeho pohyb myšlienku a vrásku na tvári. Každé miesto, ktoré ho privádza do extázy. Koľko trpezlivosti a sily treba na to pomalé odkrývanie histórie, bývalých zrád, omylov... pomalé zmierovanie sa s ňou, akceptovanie a zabúdanie, lebo každý z nás sa mení.
A potom resp. teraz tam pridávam odrazku z pedálu, pretože Roman ma naučil, že potrebujem partnera ktorý bude pre mňa ako pedál na bicykli. Keď bude hore on, potlačí a tým vynesie hore mňa keď ja budem hore tiež pôjdem poňho dole, aby sme sa spoločnou silou hýbali ďalej, spolu naším tempom boli navzájom prepojení, ovplyvňovali sa. Ťažko sa bicykluje keď máte iba jeden pedál, dokonca aj dolu kopcom.
A ako dodatočný artikel vkladám valentínsku pohľadnicu na jednej strane s vetou ľúbim ju a na druhej - spotené, prepleté a dohryzené my...
- O živote !
- To sú všetky moja, s vyostrenými farbami a prilepeným umelým príčeskom tváriacim sa ako happyend, plné vtipných commentov,
odpisov a dokonale prepletených osemuholníkov. Všetky sú o živote, taký ktorý žijeme, taký, ktorý by sme chceli žiť...
- Ja chcem písať o takom, ktorý žijem
- Navonok, či vo vnútri?
- Hm, a ty mi ju ilustruješ!
- Počuj ilustrovaný román, kto bude akože tvoja cieľovka?
- Takí tí obyčajní ľudia, čo ráno vstanú a veria, že láska zvíťazí, že ešte poletuje okolo vo vzduchu, ľudia ako ty, ľudia ako on...
- Čiže mu chceš tým románom niečo povedať? Román pre Romana, Romanov román...
- Nie, jemu nie. Jeho už neriešim!
- Tak to ho už neriešime asi dva mesiace. Priveľa vreckoviek a SMS sme minuli na to jeho „neriešenie“. No ak si to kúpi aspoň niekto, môžeš si to započíať ako počiatočný kapitál...
- Ako sa dá zaúčovať kúpa tony lepidla na zlepenie môho srdca?
- Stanovme si radšj deadline...červený do kalendára.
- Počkaj zožniem fixku. Hej mladýmuž máte v tom šik kufríku fixku, zvýrazňovač..
Prečo povedalo jeho pravé obočie, to druhé podľa mňa hovorilo mladý muž!?
- Nechce sa mi míňať ten Dior rúž na písanie môjho čísla pre vás! Znela odpoveď môjho pravého očného viečka, to jediné ktoré viem samostatne zožmurknúť.
Tak to je ona, povedal by hlas postavy rozprávača, keby sme boli vo filme. Keby sme boli v kreslenkách Svěrák by vo veršoch predstavil okolitý, vymyslený svet. Lenže my nie sme v kine na plátne, my sme v realite, tak moju spriaznenú dušu predstavím ja. Ona, niekedy ako kus
blízkej rodiny, ktorý mi vždy chýbal, niekedy moje svedomie, niekedy teta úprimnosť, čo došla s krabicou koláčov na sviatky na návštevu, niekedy proste len teplá duša, ktorá je tu pri mne, pre mňa. Čiže s ňou ste sa už zoznámili, čoskoro pre ňu vymyslím vhodný pseudonym, pod ktorým ju poznajú len zasvätení ľudia. Ona je... skvelá. Je tu pre mňa, v dobrom, v zlom aj v upršané pondelky. Ja som tu pre ňu, barlička, keď sa potrebuje oprieť, vreckovka, keď si potrebuje smrknúť, boxerská rukavica, keď treba niekoho nasmerovať na správnu cestu.
Dve zblúdilé duše s veľkými srdciami niekedy v podobe héliových balónikov, ktoré nás vynášajú do nebies a dávajú smiešnu farbu našim hlasom, niekedy ako ťažké železné gule, ktoré si ťaháme za sebou a ťažko sa nám s nimi skáče. Dve odlišné dušičky, nie ako jing a jang, skôr jedna v kvietkovanom hrnčeku a druhá dušička uprednostňuje šáločku s motýlikmi.
No a takto si tu spolu nažívame v našej realitke. Bojujeme so sebou samými, s ľuďmi okolo, s vlasmi, so svetom. Rozmýšľam, ktorý z tých bojov je najťažší, filozofi by súhlasili, že ten čo bojujeme so sebou samými, to bude tým, že tí drahí filozofi si nikdy nechceli vyžehliť kučeravé vlasy a zkučeraviť tie rovné.
No ale späť k tomu deadlinu. Stanovila som si ho koniec roku 2009 to už by som mala byť tri mesiace po mojej duchovnej ceste za osvetou. Zvládla som to aj bez fixky od mladého muža. Možno som mala použiť moje tradičné „ujo“ oslovenie... Ujooo?? Máte v tom kufríku pastelky?
No a toto som celá ja, s každou myšlienkou sa mi vynorí asi milión detailov, bočných vetvičiek, ktoré si tu sama predlžujem, nafukujem, pokopkávam si ich ako kamienok predo mnou, až sa mi stane, že som tak ďaleko, že na tú hlavnú nosnú vetvu ani nedovidím.
Teda Román pre Romana. Skôr by to mal byť Román o Romanovi. Pretože jemu nemám už čo povedať. Všetko nevypovedané som mu už tisíckrát vykričala v predstavách, ukryla v rýmoch a telepaticky poslala pri každej prechádzke okolo jazierka. A predsa opäť a zas a znova sa vraciam k našim spoločným spomienkam, k nášmu svetu, ktorý sme vybudovali a ktorý som svojím zemetrasením zrušila. Opäť zas, tento krát naposledy, s veľkou čiernou fixkou idem uzatvoriť túto kapitolu.
Roman vysoký, vyšportovaný s krásnym teplým objatím, mäkkými perami a obrovským srdcom. Z nejakého záhadného dôvodu mám šťastie na mužov, čo majú predpoklady na získanie ceny otecko roku. Možno je to náhoda, možno je to potvrdenie mojej obavy, že vo svojich partneroch túžim nájsť čoho sa mi doma nedostávalo.
Roman je zábavný, šikovný, priateľský. Dávno už nie je optimista, je príliš zabehnutý v dnešnom svete plnom zvláštnych hodnôt a princípov. Rozmýšľam či vlastne bol niekedy takým naivným dobrodruhom, čo chce zmeniť svet. Hlavné je, že vie komu zavolať, keď treba vybaviť to a to, vie
za akú nitku potiahnuť, aby sa čo najľahšie dostal k tomu, čo chce.
Lenže môj drahý Romanko vďaka láske svojich rodičov zlenivel. Zabrzdil, postavil si svoj ťažký batoh na ceste a čakal, čaká, že príde kamión a zoberie ho tam, kde chce. Namiesto toho, aby sa svojimi silami a nohami snažil prísť k cieľu, čaká. A ja som čakala s ním. Snažila som sa ho ťahať. Niekedy za ruky, niekedy som sa celou váhou zaprela, chytila jeho vlasy a ťahalaaaaa a nič, nepohol sa ani o milimeter. Ba sa mi ešte zdalo, že sa nahol na opačnú stranu aby vyrovnal ten tlak a nechal si pomaly narásť dlhé vlasy, nech mám aspoň pocit, že sa niečo hýbe. V záchvate svojej tvrdohlavosti spletenej so starostlivosťou som ho ešte obehla a tlačila zozadu dopredu, tlačila z celej sily, až som skončila ležiac na zemi v dvoch hlbokých zárezoch vedľa jeho mohutnej postavy. A možno to neboli zárezy v zemi ale zárezy života na jeho sebavedomí. Chýbajúce kúsky možno vyžrali tučné chlpaté húseničky sklamania alebo proste vyhnisali spolu s nádejou.
A tak sme tam čakali spolu. Stopovali jeho kamión.
A keď som sa obzrela jedného dňa, zastavil si ten kamión sám. A vzhľadom na batôžtek a hrdosť čo mu rodičia doma na cestu zbalili, mi o tom novom dopravnom prostriedku nepovedal. Vlastne už dlhšie mi nič nehovoril. Teda veľa sme sa rozprávali ale ja som sa pristihla, že neviem vlastne o čom premýšľa o čom sníva a kam smeruje. Quo vadis Romulčík? Čo ťa teší, na čo myslíš? Čo budeš robiť o týždeň? Obdobnými otázkami by som zapísala aspoň jednu kapitôlku.
A tak to jedného dňa prišlo. Zoznam vecí, bežných vecí čo dvaja ľudia so štítkom hovoriacim vzťah robia. Ja nie som zástanca tradícií, a vecí čo by sa mali robiť. Ale toto bol zoznam vecí, ktoré som chcela a potrebovala. Môj zoznam sa mu zdal trápny, nepotrebný až zbytočný. Ako ľúbiť človeka, čo vám na vaše potreby, povie ale mne sa nechce? Tak som mlčky kráčala vedľa toho jeho kamióna. Dlho, predlho, mlčky. Zakaždým tichým krokom som dúfala, že mu to ticho udrie do uší, ohlučí ho ako mňa, že ho budú bolieť lalôčky ako po dobrom koncerte keď v tichu kúpeľne zmývate make up. Po pár kilometroch som sa spýtala, či mu nevadí, že sa nepozrel do mojich očí dlhšiu dobu, nie znela jeho úprimná odpoveď. Tak sme šli ticho a ja som a cestou rozhodla, že pobalím svoje veci z jeho života a pôjdem. A šla som, bez rozlúčky a definitívnym zabuchnutím dvier, zbabelo som dúfala, že sa proste náš svet vyparí ako bájna Atlantída. Lenže on tu stále bol, aj keď menší ale stále sme od neho mali obaja kľúče.
Tak som mu ten kľúč vrátila.
Bez prípravy, bez varovania, ako sa dalo vtedy čítať z jeho očí. Smutné oči, čo povedali viac ako akékoľvek slová. Priznávam je to klišé, a strašné, ale každý kto v takejto knižnici bol, chápe, bohužiaľ. A potom tri mesiace vracania sa k spomienkam prehrávania situácii a neustáleho porovnávania a zisťovania chýb a trhlín, ktoré náš svet mal. Sedem mesiacov po tom definitívnom good bye som si priznala všetky chyby, ktoré som spravila ja.
Asi až to je definitívne uzavretie vzťahu, keď sa človek dokáže objektívne pozrieť na seba, vystúpiť z tela, a miliónkrát zopakovaných výhovoriek a dôvodov prečo áno, a pozrieť sa pravde do očí (niekedy mám pocit, že tá pravda je vlastne len vlastný odraz v zrkadle).
Veľa som sa napočúvala o zlomyseľnosti škorpiónov. Pomsta chutí najsladšie odležaná, chladná. Ako dobrá domáca kyslá uhorka. A tie ja milujem, odkedy si pamätám, že si pamätám. Vďaka svojmu pozorovaciemu talentu a nevinne sa tváriacej červeni na líčkach sa viem dostať pod kožu, často rýchlosťou svetla. Úsmev a investigatívne otázky otvárajú zámky, pandorine skrinky a temné komnaty. A tak po čase nájdem šuflík s nápisom Zákaz vstupu - tenký ľad, nezahojené rany, priboľavé jazvy. Nájdem, preštudujem a podvedome vytiahnem ako vendetu v prípade ublíženie na mojej krehkej dušičke. Veľa som sa napočúvala aj o tom, aká som zlatá, najnovšie ževraj ako kuriatko. Tak si to zosumarizujme Vypočítavosť, expert v dostávaní sa pod kožu a k tomu maska zlatého dievčatka. Pri spomienkach na tie tri mesiace, kedy som si myslela, že Romanovi to došlo, výsledok tejto rovnice nadobúdajú trpko smutný význam. Ako pohár vychladeného toniku. Najprv sladký, no potom horký a jeho chuť trvá a trvá...
Áno, drahé svedomie ja viem, ja si to pamätám, ako som poslala svoju morálku na dovolenku a takisto viem, že priznaním všetkých detailov by som Romanovi ublížila. To ako sa zachovala moja vypočítavosť a pomstychtivosť nechám už na vás – na vašu predstavivosť a skúsenosti.
Môžete si predstaviť niečo na škále od 0 do 10, pričom 0 = pseudo nevera v tínedžérskom pseudovzťahu; 10= vlasy-dupko-vstávajúci, do oči lesk vháňajúci príbeh, ktorý ste počuli od susedinej sesternice v obchode. Nie práve najvhodnejšie dokázanie vety, Drahá Alexis, je v tebe viac ako tušíš. Už viem, ako sa asi cítil superman, keď zistil, že si kedykoľvek môže pozrieť čo má Lane za prádielko. Áno, je to vonku relatívne verejné a relatívne priznanie. Ty kto si bez viny, hoď kameňom, tož už sa po ten kameň nemám právo ani len zohnúť.
Čiže tak, koniec. Po dvojmesačnej eufórií zo single life-u som tie odložené krabice plné spomienok na nás s Romanom začal otvárať. Prevetrala som pár fotiek z Barcy, jedinej spoločnej silvestrovskej chaty. Našla opaľovací krém, čo sme používali v to leto. Privoňala k spomienkam na randenie na troch rôznych intrákoch, k spomienkam na vôňu čerstvého hroznového muštu alebo drevených parkiet s výhľadom na celé mesto, čo patrilo nám. Spomienky na tie dva nádherné roky plné lásky. Vtedy sme ňou kypeli, taký súkromný hrnček var. Noci a dni preležané vedľa seba, v objatí, kŕči zo smiechu a milovania. V krabici schovávam milión krásnych
momentov, ranných lenivých milovaní, večerných výbuchov vášní. Vankúšových vojen. Kúpania sa na zlatých, bágri, jedenia cigánskej, talianskej jazdy na motorke mestom. Mám tam ešte
odložených zopár jeho sĺz, čo kropili spomienku milovanej osoby. Pocit, keď vám dá niekto takýto kľúčik od srdca, vám dodá tretí a štvrtý dych do vzťahu. Takisto nekonečný meter, pretože vďaka Romanovi som zistila aké je to bezvýhradne niekomu veriť. Aké je to žiarliť, nie nezdravo tak od srdca, aké je to plakať v strachu možnej straty. Ako chutí pocit, že poznáš toho človeka vedľa seba, každý jeho pohyb myšlienku a vrásku na tvári. Každé miesto, ktoré ho privádza do extázy. Koľko trpezlivosti a sily treba na to pomalé odkrývanie histórie, bývalých zrád, omylov... pomalé zmierovanie sa s ňou, akceptovanie a zabúdanie, lebo každý z nás sa mení.
A potom resp. teraz tam pridávam odrazku z pedálu, pretože Roman ma naučil, že potrebujem partnera ktorý bude pre mňa ako pedál na bicykli. Keď bude hore on, potlačí a tým vynesie hore mňa keď ja budem hore tiež pôjdem poňho dole, aby sme sa spoločnou silou hýbali ďalej, spolu naším tempom boli navzájom prepojení, ovplyvňovali sa. Ťažko sa bicykluje keď máte iba jeden pedál, dokonca aj dolu kopcom.
A ako dodatočný artikel vkladám valentínsku pohľadnicu na jednej strane s vetou ľúbim ju a na druhej - spotené, prepleté a dohryzené my...
No comments:
Post a Comment